7.časť

„Prosíím?“ zaúpela som do telefónu.

Smiech. „Deje sa niečo?“

„Ahoj. Nestíham do školy. Zaspala som,“ odsekávala som slovo po slove popri navliekaní tielka.

„Kedy sa ti začína?“

„Čo, prečo?“ nechápala som. „O štvrť hodinu. Telocvik hneď ráno.“

„Rodičia?“

„V práci.“

„Som u teba za päť minút.“

„Čo?“ opakovala som ako blbec. „Nie... to...“ zložil mi. Bežala som cez izby rýchlosťou, za ktorú by ma pochválila aj telocvikárka. Do misky som si nasypala cereálie a keď som vytiahla mlieko, ozvalo sa klopanie.

„Ďalej,“ zakričala som a onedlho sa v kuchyni objavila Jaredova postava. Pri jeho výzore som sa scvrkla.

Usmial sa. „Ahoj,“ chytil ma zozadu a dal mi lenivý božtek na krk.

„Ahoj,“ usmievala som sa a oprela si oňho hlavu. „Nemusel si sem kvôli tomu chodiť. Kľudne by som si tých pätnásť minút zabehla.“

Zasmial sa. „Verím, že si sa tešila na ranný beh, ale rád ťa odveziem, okrem toho, bol som v meste a niečo musím ísť vybaviť. Zlato,“ odmlčal sa.

„Hm?“ so zavretými očami som počúvala.

„Tá krabica je zavretá,“ poznamenal.

„Doriti...“ zahrešila som a otvorila mlieko. Div, že som sa nezadrhla pri rýchlom prehĺtaní jedla. Pozrela som na hodiny a ukazovalo päť minút do prvého zvonenia. „Bože,“ horekovala som a opäť behala po dome. So záujmom na mňa pozeral a tváril sa úplne pokojne. Takmer som spadla pri nazúvaní mokasín a odtiahla z tváre prameň strapatých vlasov.

„Môžeme?“ snažil sa nevykriviť ústa. Capla som mu po nich.

„Tebe sa usmieva,“ odvrkla som.

„Nepaprč sa,“ dal mi rýchlu pusu a vyšiel z domu.

Vrástla som do zeme pri pohľade na jeho auto. „Máš plnú garáž áut?“

„Nie,“ odvetil vážne. „Len zopár,“ zasmial sa. Zbehla som po schodoch a nastúpila do veľkého čierneho auta. Vnútrajšok voňal Jaredom a ten pocit som si užívala.

„Väčšinu času používam toto,“ preplietol si so mnou prsty a odtiahol sa iba keď musel preradiť.

„Je pekné. Stále neviem, kde bývaš,“ poznamenala som.

„Chceš ísť ku mne domov?“ nadvihol obočie.

Prikývla som. „Ty si u mňa už bol.“

„Dobre,“ odvetil ledabolo.

„Dobre?“ nechápala som.

„Dobre,“ uškrnul sa. „Dnes si nerob program. Chcel som ťa zobrať na jarmok a potom môžeme ísť ku mne.“

„Ehm... večer?“ začervenala som sa.

Obrátil pohľad od cesty na mňa. „Je v tom problém?“

„A budeme sami?“

„Len my a psi.“

„Psi? Ty máš psov? To si mi nepovedal.“

„Pár,“ zaksichtil sa. „Prídem po teba o šiestej.“

„Dobre,“ odopla som si pás, keď zastavil na parkovisku. Vystúpil a pritiahol si ma k sebe aj keď som mala chuť rozbehnúť sa do školy.

„Jared... nestihnem to.“

„Pusa.“ Naklonil sa a naraz sa mi nechcelo ísť nikam. „Alebo si môžem dať dnes pauzu,“ vydýchla som.

Zasmial sa. „Utekaj,“ vlepil mi rýchli bozk. „O šiestej,“ pripomenul mi. To už k nám išla Sunny v zástupe s Emmy.

„Ahoj,“ dívala som sa za ním pokým nenastúpil.

„No konečne,“ doslova Sunny zasvietili oči.

„Hm?“

„Čakám tu a koho nevidím. Skoro si sa na tom chodníku roztiekla.“

„Prosím?“

„Ale nič. Poďme už,“ počastovala ma úsmevom vševedka.