5.časť

Za sebou som počula povzdych, no neunúvala som sa otočiť. Len som si ďalej liala mlieko na cereálie.

„Vyzeráš ako bezdomovec,“ skonštatoval otec a vytiahol si zo skrinky šálku na kávu.

„Myslím si, že nemáš cit pre inú módu ako to, čo považuješ za slušné a čo poznáš,“ protirečila som. Ďalší povzdych.

„Jeremy je od teba starší o jeden rok a nosí bežné oblečenie. Takže si myslím, že je to od teba určitá forma protestu pre mňa a nie móda, ale škodíš akurát tak svojej ženskosti a jemnosti, dvom veciam, ktoré predurčujú vyspelé mladé dievča.“

„Bola by som rada, keby si ma neporovnával s mojím úžasným polo bratom,“ vsunula som si jednu lyžičku cereálií do úst.

„Tvoje vyhýbanie sa odpovedi, len potvrdzuje moje slová. Bol by som rád, keby si bola zase taká ako pred tým, než si zutekala za matkou.“ Už v polovici jeho monológu som prestala jesť. Hlasno, tak aby sa na mňa pozrel, som položila misku s musli na linku. Všimla som si, že Kate trochu podskočila, no rozhodla sa nemiešať do nášho rozhovoru.

„Ty...“ prudko som sa nadýchla a vydýchla. „Ty nemáš žiadne právo ma posudzovať a už vôbec nie ma o niečo žiadať!“ kričala som. „Nevieš si ani predstaviť ako som sa cítila! A tebe to bolo všetko jedno, radšej si sa na mňa ani nepozeral. Keď som ťa najviac potrebovala, vykašlal si sa na mňa. Hlavne, že som bola poslušné dievčatko. Samá dokonalosť vytvorená tebou. Takže ma nežiadaj, aby som bola tou jemnou kvetinkou, ktorú si si pestoval a zdokonaľoval ako nejaké víno, ktoré časom dozreje. Už nikdy tým dievčaťom nechcem byť,“ poslednú vetu som povedala potichu. „Je ti to jasné?“ Medzi dverami som takmer narazila do Jeremyho. Bez slova na mňa pozeral. Zrejme to celé počul. V jeho očiach som postrehla niečo, o čom by som si nebola pomyslela, že niekedy venuje mne. Súcit? Možno ľútosť? No nepotrebovala som nikoho ľutovanie. Už nie.

                                                      . . .

Išla som do miestnej knižnice. Keď tu už mám stráviť dva mesiace, aspoň ich strávim za knižkami. Obnovila som si zašlú tri roky starú permanentku a domov som sa vracala s plnými rukami kníh. Zaplatila som taxikárovi a vošla do domu. Kate s otcom už určite boli v robote, ale nemyslela som, že aj Jeremy bude preč. Našťastie bol. Keď som si v hlave spisovala čo všetko môžem robiť v prázdnom dome, zazvonil zvonček. Knižky som položila na stolík pri dverách a otvorila dvere. Stála v nich útla až priveľmi chudá asi päťdesiat ročná žena s tesným jednoduchým uzlom zopnutých čiernych vlasov na temene hlavy, okuliarmi a ľahostajným výrazom tváre. Na sebe mala šedý kostým a v ruke držala diár a kopu papierov v kožených zakladačoch. Za ňou sa ledva držiac na nohách kýval šofér auta, ktoré stálo na príjazdovej ceste. Chudák bol ovešaný desiatkami tašiek.

Pozrela na mňa spod okuliarov. „Ty si Tayla?“ Obzrela si ma od korienkov vlasov až po členky. „Hm, tvoj otec mal pravdu,“ pokývala zápästím na šoféra a pretiahla sa cezo mňa do vnútra.

„Počkajte, kto ste vôbec?“ Nechápala som.

„Polož to zatiaľ sem Andy.“ Šofér urobil ako mu kázala a išiel do kufra po ďalšie tašky. Už som si myslela, že mi neodpovie. „Som asistenkta tvojho otca. Toto sú tvoje veci. Akoby som nemala inú robotu, len behať po obchodoch a zháňať ti šaty,“ niečo si začala písať do diára.

„Veď ja som o to nikoho nežiadala,“ odsekla som, schytila knižky a chcela sa radšej odpratať do izby pokým nevypadne.

„Počkaj! Kde si myslíš, že ideš? Nemôžem to nechať tu. Ukáž mi, kde máš izbu. A mimochodom, zvyčajne sa s človekom aj zoznamujem. Ja som Nadia,“ natiahla ku mne ruku. Správala sa nenútene. Nie prehnane milo, či priateľsky. Páčil sa mi jej náznak sarkazmu.

„Zvyčajne všetkých okolo môjho otca ignorujem, ale výnimočne si mi sympatická Nadia. Ja som Tayla,“ jemne som sa pousmiala. „Ale aby bolo jasné, tie handry nosiť nebudem.“

„Dieťa som rada, že si tak vážiš moju robotu,“ teraz sa už pousmiala aj ona.

Dnes som pridala dve časti z toho dôvodu, že zajtra časť nepribudne, lebo nebudem mať čas na písanie, takže som to sem pridala už dnes. Prosím pridajte komentár, či to čítate a čo na to hovoríte. Časti sa mi potom hned ľahšie píšu. ;) Pekný zbytok večera.