Mokré vlasy som si zabalila do uteráka
a na seba som si navliekla môj obľúbený župan. Umyla som si zuby
a nakrémovala tvár. Bolo 7:40. To znamená že mám ešte hodinu
čas. Bola som trochu nervózna, no zároveň som sa tešila.
Otvorila som šatník a rozmýšľala, čo si obliecť. Obliekla som si
hnedé úzke gate, biele tielko a navrch biely pletený sveter. Do
hnedej koženej tašky som si zabalila šedé volnejšie tepláky,
tmavo modré volné tričko so širokým výstrihom a vysoké biele
botasky adidas, kľúče, doklady, mobil a drobnosti. Vlasy som mala
ešte vždy mokré a tak som si ich vyfénovala a vyžehlila. Na tvár
som si dala korektor, jemnú vrstvu krycieho krému a riasenku.
Potichu som sa obula a vyšla z izby. Na tvár som si dala okuliare a
kedže na raňajky čas nemám, kúpila som si len čiernu kávu a
nastúpila do taxíka. Vodičovi som podala malý papier kde bola
napísaná adresa a o 20 minút sme už zastavili pri peknej modernej
budove v centre Londýna. Zaplatila som a keď som vchádzala, bola
som príjemne prekvapená. Vošla som do veľkej haly, kde predo mnou
bola recepcia. Na ľavej strane boli presklené dvere do ďalšej haly
a vedľa nich boli schody a výťah. Po pravej strane boli čierne
kožené sedačky a za nimi bolo veľké akvárium. Samé sklo a
mramor.
Po pár opýtaniach som sa dostala do
veľkej halovej chodby, kde na konci boli dvojité dvere. Zaškvŕkalo
mi v bruchu a uvedomila som si, že na raňajky som mala len kávu.
Po pravej strane boli na moje šťastie dva automaty. Jeden na nápoje
a druhý obsahoval balené sendviče a sladkosti. Podišla som k
stroju, no keď som si vytiahla peňaženku, zips na drobné som mala
otvorený a všetky mince na dne tašky. Na chodbe za mnou som počula
hlasy, no ani som sa neotočila a ďalej sa hrabala v taške. Na
pravom ramene sa mi sveter zošuchol po lakeť a keď sa mi niečo
teplé jemne dotklo pleca, zľakla som sa a narazila si hlavu do
automatu.
"Do riti!" Zahrešila som
celkom nahlas po slovensky. Uvedomila som si, že to sa ma len niekto
nechtiac dotkol keď išiel vhodiť mince do automatu, no ešte stále
som si šúchala odreté čelo.
"Prepáč, nechcel som ťa
vystrašiť," povedal trochu roztrasený hlas, zrejme tušiac,
že to, čo som vyslovila nebol pozdrav. Zdvihla som tvár a prezrela
si môjho útočníka. Bol to kučeravý chlapec so zelenými očami.
"To nič," povedala som
trochu podráždene. Hlavu som si narazila celkom silno a trochu ma
začala bolieť.
"Čo si dáš?" Opýtal sa ma
s úsmevom.
"Čo?" Nechápala som prečo
ho to zaujíma.
"Pozývam ťa ako odškodné,"
ešte širšie zdvihol kútiky a mala som chuť mu ten úškrn zraziť
s tváre.
"Tak potom sendvič s kuracím
mäsom," odpovedala som. Vhodil mince do automatu a stlačil
tlačítka. Zakiaľ sa spúšťal automat, obzrela som si ho. Mal
tmavo modré rifle, čierne sako, pod tým biele tričko a obuté mal
hnedé topánky. Zachytil môj pohľad načo som mierne prižmúrila
oči, no on sa len ďalej usmieval. Pribehol k nám ďalší zo
skupiny.
"Harry, pod, Paul ťa volá,"
chcel sa hneď otočiť, no zaregistroval aj mňa.
"Prepáč, ja som Niall,"
predstavil sa, "vy sa poznáte?" Opýtal sa Harryho, no
odpovedala som ja.
"Nie, nepoznáme. Ja som jedna z
tanečníčok," usmiala som sa na blondiaka.
"Ou, dúfam že všetky budú také
pekné ako ty," žmurkol na mňa no ja som zdvihla obočie. Harry zadržiaval smiech, keď videl ako sa
tvárim.
"Dobre Nialler, toto ti nevyšlo,"
potľapkal ho po ramene.
"Čo?" Niall nechápavo
zvraštil obočie. No len mávol rukou, "Harry, máš už prísť.
Rád som ťa spoznal," otočil si na mňa, usmial sa a kráčal
naspäť smerom k veľkým dvojitým dverám na konci chodby.
"Ja som sa asi ešte nepredstavil.
Som Harry," podal mi ruku s milým úsmevom. V druhej ruke mi
podával sendvič z automatu.
"Ahoj, ja som Barbora,"
prijala som nastavenú ruku a zobrala si sendvič. Keď som už
kráčala smerom k sále, dobehol ma.
"Takže ty si z tej umeleckej
školy?" Opýtal sa.
"Áno," odpovedala som a
prežúvala prvé sústo.
"Mám taký pocit, že som ťa už
videl, no neviem si spomenúť kde," povedal si skôr pre seba
ako mne. Sendvič mi v ústach zabehol, pretože som doteraz dúfala,
že to nespomenie. Pohotovo ma buchol po chrbte, o trochu silnejšie
než je zvyčajné.
"Bože zbláznil si sa?!"
Vyslovila som nezmyselnú otázku a šúchala si kríže.
"Prepáč, radšej sa ťa už
nedotknem," zasmial sa a zdvihol ruky, akože sa vzdáva.
"Nevadí. Možno si si ma len s
niekým pomýlil," odpovedala som.
"Možno," odbalil si tyčinku
a začal jesť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára