26.časť 2/2

Nina nebýva ďaleko, no nieje to k nej ani za pár minút. So starkou a otcom som sa rozlúčila ešte v aute, otvorila bránku a hneď ma privítala malá Koko. Bola to malá rasa- Maltézsky psík. Koko mala jeden rok. Ešte si stále pamätám keď bola šteňa.  

Hneď na mňa začala skákať a radostne štekať. No na cudzích nie je dva krát príjemná. Pohladila som ju po jemnej srsti a išla k dverám. Zazvonila som a po pár sekundách som už počula ako niekto ide dolu schodmi. Otvorila mi Nina a hneď sa mi vrhla okolo krku, zatiaľ čo Koko využila príležitosť a prešuchla sa dovnútra.   

"Bože, rada ťa vidím!" Hlásala mi dookola a stále ma držala.

"Aj ja teba, veď sme sa nevideli len pár týždňov," smiala som sa.

"Prestaň sa zo mňa smiať!" Opäť sa tvárila na oko urazene no hneď ju to prešlo a usmiala sa.

Ešte pokým sme vyšli z domu, spomenula som si na darček pre Ninu a zobrala jej ho. Keď sme vošli do jej izby, všimla si moju tašku. Na to sa hneď uškrnula.

"Aj ja som ti niečo priniesla zo Španielska," vyplazila na mňa jazyk a utekala preň. Mala ho položený na stole.

"Okej ale najprv sa pozri ty," podala som jej tašku. Oči sa jej hneď rozžiarili ako uvidela krabicu od topánok Converse. No a keď ju otvorila, zvýskla od radosti a hneď si ich obúvala.

"Sú úžasné!"

"Keď som ich videla, musela som ti ich kúpiť," zasmiala som sa. Tričko so zábavným obrázkom ju pobavil a tiež mi zaň poďakovala, ale nevedela sa dočkať, až si otvorím ten svoj darček od nej.

"No tak, už to otvor!" Súrila ma. So smiechom som na nej pokrútila hlavou. Podala mi bielu darčekovú krabicu strednej veľkosti s čiernou stužkou. Už len tá krabica musela byť drahá a to som ešte nevidela to hlavné. Rozviazala som stužku a otvorila vrch krabice. Na bielom zamatovom vystužení boli položené najkrajšie baletky aké som kedy dostala. Ohúrene som ich skúmala. Boli bielej farby. Po okrajoch vnútornej strany mali našité malé strieborné kvetinové vzory spolu s kamienkami. Bolo tam prišité aj jemné biele perie, stužka na zaviazanie okolo členkov bola biela a hladká, primerane dlhá.

"Ty nesi normálna," bolo jediné na čo som sa zmohla. Takéto baletky mi otec kupoval na Vianoce. Ninina mama bola právnička a jej otec bol sudca okresného súdu, no aj tak to bol stále dosť hodnotný darček.

"Prosím? To sa ti akože nepáčia?" Zamračila sa.

"Nie, bože. Sú krásne. Koľko stáli?" Opýtala som sa a jemne po nich prechádzala končekmi prstov.

"O to sa nestaraj. Naozaj sa ti páčia?" Prikývla som.

"Tak si ich vyskúšaj, prosím," prosila ma psími očkami.

"Počkaj, ale prečo si mi kúpila taký drahý darček?"

"To máš k narodeninám. A samozrejme ideš na najlepšiu baletnú školu v Anglicku tak hádam tam nebudeš nosiť obyčajné baletky," povedala so smiechom. Zasmiala som sa tiež. No bolo mi to aj trochu ľúto. Nikdy sme na seba nevyhadzovali také veľké peniaze aj keď sme na to mali. Nina si to všimla a podotkla.

"Ak ťa to uteší, hneď ako ich zbadala mama, povedala že ti ich musíme zobrať," usmiala sa. Bola to milá osôbka, ktorá mi bola ako vlastná teta a Ninin otec bol s tým mojim dobrý kamarát dlhé roky. Tak sme sa vlastne aj spoznali. Zoznámili nás ako malé dievčatká.

Rozprávala mi o dovolenke aj o tom, ako sa jej rodičia uzmierili a tvárili sa ako na medových týždňoch a ja som jej zas rozpovedala o Taliansku ale hlavne o Londýne. Na Thomasa sa vyjadrila len stručne.

"Kašli na to, nestojí ti za to." A usmiala sa. No mala som pocit, že to je presný opak. Stál za to a veľmi. Myslela som naňho dosť často. Počas cesty v lietadle, počas cesty autom, počas toho ako som sa sprchovala, jedla. Všade.