6.časť

Keď sa jej kútiky úst začali dvíhať hore, bola som zmetená ešte viac.  

"V pondelok ráno Vás čakám v mojej kancelárií," povedala mi z úsmevom, otočila sa a išla sa venovať hosťom.

Keď sme sa všetci prezliekli, dohodli sme sa, že sa ideme najesť do McDonaldu. Mňam, celý deň som takmer nič nejedla. Mám pocit, akoby to bol môj druhý domov. Nepatrím k tým dievčatám, ktoré držia diéty. Za deň si dám aj jednu celú čokoládu a kľudne si dám aj fast-food. No snažím sa popri tom jesť aj zdravo a pri tanci to všetko aj tak spálim.  

Domov som prišla okolo 19:00. Bola som natoľko unavená, že som sa ledva stihla prezliecť do pyžama a už som spala.  

                                                                    ...

Celý víkend som rozmýšľala nad tým, o čom sa chce riaditeľka rozprávať. Prehadzovala som si jej slová v mysli a čakala som už na pondelok ráno.

                                                                    ...

V pondelok som vstala o 5:20, takže som mala viac času sa prichystať. Dala som si sprchu a umyla aj vlasy, ktoré som si vyfúkala fénom a zo žehličkou som si urobila jemné vlny. Na tvár som si dala kricí krém, špirálu, urobila jemné líčka a na ústa som si dala len mastičku. Zo skrine som si zobrala letné čierno-modré kvetinové šaty bez ramienok a na nohy som si obula čierne balerínky. Do čiernej tašky som si zbalila knihy, zošity, mobil, kľúče a okuliare.

Keď som prišla do kuchyne a naraňajkovala som sa otcom, ponúkol sa mi, že ma odvezie do školy a pomyslela som si, že tento deň sa už nemôže ani lepšie začať.

Presne 8:00 som stála pred zborovňou. Keď ma sekretárka zavolala dnu a ohlásila, vošla som do riaditeľne. Riaditeľka Petrovičová si niečo zapisovala do notesa a len mi kývla, aby som si sadla do kresla pred jej stolom.  

"Rada ťa vidím Barbora," pozdravila ma.

"Dobrý deň," prsty na rukách som si preplietla, aby sa mi tak netriasli od nedočkavosti a zvedavosti.

"Možno vieš, možno nie, prečo som ťa sem zavolala," prestala písať a pozrela na mňa, "ale týka sa to piatku." Prikývla som a pokračovala.

"Bol tam jeden človek z Londýnskej umeleckej školy, kde chodia deti od 15-20 rokov. Je to niečo ako stredná škola. Aby som ťa zbytočne nenaťahovala, poviem ti to rovno. Povedal mi, že by ťa rád videl u nich študovať tanec. Veľa ľudí tam z tejto školy nepozvali na konkurz a ešte menej tam aj potom zobrali. Ak by si chcela ísť, tak by si to mohla brať ako študijný pobyt na jeden rok. Keby si chcela, mohla by si tam doštudovať a nakoniec by si prišla zmaturovať sem." Pozerala som na ňu, tak ako prvý krát na papier z menami na školskú hru.  

Nepovedala som na to ani slovo. Bola som taká zaskočená a v tej chvíli mi išlo tisíc myšlienok a otázok hlavou. Kde by som bývala? Veď budem mať len 17! Ako by to bolo z dorozumievaním? Vedela by som žiť v jednej z najväčších metropol na svete? A čo otec?.. Keď videla môj zmätok dodala.

"Samozrejme máš čas do konca týždňa, aby si mi povedala, či mám poslať prijatie na konkurz. Ale ako osoba, ktorá ti chce dať radu, ti hovorím aby si to išla skúsiť, nie je isté či by ťa tam prijali, pretože je to žiadaná škola. A ešte jedna vec, konkurz je na konci júla a musela by si ísť naň pochopiteľne do Londýna." dohovorila.

"Dobre v piatok Vám dám vedieť," ledva som zo seba dostala, vstala som zo stoličky a mierne sa mi zatočila hlava.

Ke som bola už pri dverách, dodala.

"Keď sa rozhodneš, že by si to chcela skúsiť, prídi už aj s otcom aby mi mohol podpísať súhlas a porozprávali by sme čo a ako." povedala s úsmevom. Prikývla som, pozdravila a vyšla na chodbu.

Bola polovica prvej hodiny, takže som zamierila do fyzikálnej učebne. Keď  som sa ospravedlnila profesorovi a povedala, kde som bola, sadla som si pri Ninu.  

Zvyšok hodiny som civela na stenu a rozmýšľala. Nina si to všimla a napísala mi lístok:

"Po hodine ťa čaká výsluch!"

No a keď zazvonilo a vychádzali sme z učebne, prenikavo sa na mňa zahľadela a dvyhla obočie ako súhlas, aby som spustila.

"Vieš ako ma zavolala riaditeľka po vystúpení od vás nabok a povedala mi, aby som prišla v pondelok k nej do riaditeľne?," začala som.

"Áno, no a čo ti hovorila?" opýtala sa ma celá nedočkavá.

"Povedala mi, že jeden človek z nejakej Londýnskej umeleckej školy ma videl a pozval ma na konkurz, ktorý je v polovici leta v Londýne. Povedala mi aj, že by som to mohla zobrať ako študijný pobyt, len na jeden rok, ale keby som zmenila názor tak by som tam mohla doštudovať," keď som dokončila vetu, videla som ako sa u nej bijú pocity žiarlivosti, prekvapenia, smútku, ak ma prijmú a šťastím.

"Povec niečo," prosila som ju z umučeným výrazom. Na moje veľké prekvapenie zrazu zastala, usmiala sa od ucha k uchu a zvýskla. Objala ma a keď ma po zvieraní pustila, povedala:

"Ty si ani nevieš predstaviť ako ti to prajem, a už si sa rozhodla?" opýtala sa ma a pokračovali sme v ceste do triedy.

"Vieš veľmi dobre, že do zahraničia som chcela ísť na vysokú, bojím sa ísť teraz bývať do Anglicka, kde nikoho nepoznám."

"Prosím ťa, pozoznamuješ sa tam a keby sa ti tam nepáčilo, prišla by si naspäť, konieckoncov bola by si tam zatiaľ len rok a na sviatky by si prišla domov," povedala. Keď videla, že jej nejdem odpovedať, dodala:  

"Vieš, že takáto šanca je možno len raz za život? A ty si to neceníš! Na tvojom mieste by som hneď súhlasila," povedala trochu mrzkejšie.

"Mám čas do piatku tak si to premyslím," odpovedala som jej s úsmevom. Zabočili sme do triedy a už sme sa o tom nerozprávali.

                                                                     ...

Dlho som rozmýšľala, ako by som to povedala otcovi. Bol už štvrtok a do zajtra sa musím rozhodnúť. Večer, keď príde domov, sa s ním porozprávam. Idem uvariť večeru aby mal radosť.  

Makaróny sa už varili a rozhodla som sa k nim uvariť syrovú omáčku. Keď som už nakladala na taniere jedlo, otvorili sa vchodové dvere. Presne v čas.

"Mhm, tu to vonia. Nevedel som, že ma čaká taká úžasná večera," povedal mi z úsmevom a pozeral čo naberám na tanier.

"Ahoj oci. Môžeš sa ísť umyť, zatiaľ naberiem. A chcela by som sa s tebou aj porozprávať," dodala som.

"Dobre teda za päť minúť som tu."

O pár minút sme už jedli a moje jedlo bolo pochválené. Ako vždy. No nakoniec som sa odhodlala sa ho opýtať.

"Oci?" začala som neisto.

"Áno Barbi? Spusti o čom si sa chcela porozprávať?"

"V pondelok v škole som bola u riaditeľky a povedala mi, že v piatok na tom vystúpení bol niekto z Londýnskej umeleckej školy a pýtal sa na mňa,"

"Pýtal? Ako pýtal?" nadvihol obočie ale neprestal jesť.

"No, pozval ma na príjmačky do Londýna, aby som u nich študovala tanec, keby ma prijali bolo by to najprv len ako študijný pobyt, len na jeden rok. A keby som chcela, mohla by som tam doštudovať a zmaturovať by som prišla sem," dopovedala som. Už v polovici môjho monológu prestal jesť a venoval mi pozornosť.

"No," vyjachtal zo seba, "keď čakáš či ti to odsúhlasím, tak hovorím áno. Je to dobrá príležitosť, precvičiť si jazyk a vôbec škola v Londýne? Určite to nie je len nejaká stredná škola na okraji mesta." Trochu ma prekvapil, že tak rýchlo súhlasil.

"Takže súhlasíš? Ale mne robí najviac starosť, či sa tam dorozumiem a to, že tu budeš sám," odpovedala som.

"O mňa sa predsa neboj, veď je tu babka aj dedko, nebudem tu sám. A okrem toho, celé dni robím a cez výkendy môžem ísť za nimi. A čo sa týka toho jazyka, veď máš dobré známky z angličtiny, máš základy z nemčiny a učíš sa aj francúzštinu a taliančinu vieš tiež, aj keď tú tam asi nepoužiješ," povedal s úsmevom.

"Anglicky rozumiem, ale predsa len bývať tam a učiť sa po anglicky je iné," povedala som neisto.

"Je to na tebe, ale ja na tvojom mieste by som to išiel aspoň skúsiť. Veľa ľudí takú možnosť nemajú, aby mohli ísť do cudziny. A keby sa ti tam nepáčilo, alebo by si mala problémy, tak by si prišla jednoducho naspäť," povedal s úplným pokojom.

"Máš pravdu, takže zajtra mám ísť oznámiť riaditeľke či pôjdem na ten konkurz. A musíš podpísať nejaké papiere."

"V poriadku s tým počítam a kedy sú tie konkurzy? Aby som vedel kedy mám oznámiť dovolenku."

Bola som prekvapená, ale aj šťastná, "takže chceš ísť so mnou?"  

"Iste, čo si si myslela?" Vlastne ani neviem, až teraz mi to dochádza, že sama by som tam asi ťažko mohla ísť.

"No a kedy to je?" spýtal sa ma druhý krát.

"Eh, v polovici júla. Zajtra nám povie riaditeľka viac." Od radosti som ho vyobjímala a hneď som išla zavolať Nine ako som sa rozhodla.  

Volali sme cez skype, kde celá naradostená výskala do mikrónu a ja som sa na nej dobre zabávala, ale po chvíli prestala.

"Čo je?" opýtala som sa jej. Vo web-camere som videla ako zosmutnela.

"Ja len, čo tu budem bez teba robiť?" odpovedala otázkou.

"Počkaj, veď vôbec nie je isté, že ma zoberú. A keď áno, tak na sviatky prídem. Okrem toho, zatiaľ tam idem len na rok, sama si to povedala," povedala som jej z úsmevom.

"No dobre, ale čo budem robiť za ten pol rok?" nadvihla smutne obočie.

"Máš tu predsa Viki spolu s Tomášom a aj Majko tu je," podpichla som ju a videla som, ako sa trochu začervenala a zasmiala sa.

"Dobre, dobre o tom sa račej nebavme. Ale celý august budeš v meste však?"

"Áno, po vysvedčení odchádzam do Talianska, pred koncom júla prídem a prestúpim na let do Londýna," odpovedala som jej tak, ako som sa neskôr dohodla aj s ocinom.

"Dobre, musím končiť, zajtra sa vidíme. Pá," odzdravila som ju tiež a zrušila hovor.

Je už 22:30. Keď som sa vrátila z kúpeľne hneď som išla pod perinu a po pár minútach som zaspala.