22.časť

"Kolko máš vlastne rokov?" Opýtal sa ma odrazu.

"Budem mať 17," povedala som.

"Vážne? Kedy?"

"No, túto sobotu," odpovedala som.

"To aby sme oslávili. Teda ak chceš?" Povedal s nádejou v hlase na čo som sa usmiala.

"Jasné, budem rada," milučko som zdvihla kútiky úst.

"Povedz mi niečo o sebe," vyzvala som ho.

"Čo také by si chcela vedieť?" Zdyhol obočie a usmial sa.

"Neviem, možno viac o tvojej rodine," dala som mu tému.

"Mám staršieho brata, ktorý je už ženatý ale ujo som ešte neni," zasmial sa, "otec, mama a aj Jake spolu s Lili bývajú na severe anglicka ako som už hovoril. Keď som odmaturoval, rozoslal som si prihlášky na vysoké a na moje prekvapenie, čo som nečakal, ma prijali sem do Londýna. Presťahoval som sa a mal som tu aj vážnu známosť, ktorá ma ale po tom, ako sme mali spolu začať bývať, odkopla kvôli inému. Krátko na to, som si našiel prácu v ktorej som dodnes a som spokojný. A potom som stretol teba," odpovedal mi z úsmevom. Bola som trochu prekvapená že načal tému bývalá a tak som chvíľu ticho mlčala.

"A ty?" Otázku adresoval mne.

"Žijem s otcom, som jedináčik a mamu nemám. Bývam v malom meste na Slovensku v Nitre. Od malička som začala tancovať a pokračovala som v tom aj na konzervatóriu na strednej škole. Som napoly slovenka a napoly talianka čo som ti už hovorila, keď som letela do Toskánska, no a potom som stretla teba," dopovedala som a žmurkla naňho.

Celý večer sme sa rozprávali, spoznávali. Má charizmu, ktorá človeka hneď upúta.

"Robíš aj nejaký šport?" Opýtala som sa a pozrela pri tom na jeho široké ramená.

"Doma som hrával konské pólo a pár rokov som hrával aj za školu tu v Londýne, no teraz nemám čas kvôli práci, čo mi je dosť ľúto," odvetil.

"Naozaj?" Tak trochu ma prekvapil.

"Ja kone milujem, ale jazdím len rekreačne," dodala som a hneď som si spomenula na Carbina.

"Do kedy tu ostávaš?"

"Do konca týždňa," smutne som sa usmiala a trochu ho tým zaskočila.

"Oh, myslel som, že aspoň ešte jeden týždeň, ale dúfam, že za mesiac sa vidíme," veselo povedal.

Keď sme dojedli, boli dve hodiny poobede. Keď prišla čašníčka z účtom a vyťahovala som peňaženku, zarazene na mňa pozrel.

"To si hádam nemyslíš, že zaplatíš?"

"Za seba určite."

"V žiadnom prípade," kývol rukou a viac o tom so mnou nedebatoval.

Vonku už prestalo pršať, no bola zamračená obloha. Rozhodli sme sa prejsť popri rieke. Ponúkol mi rameno a s úľavou som sa oprela o jeho ruku, ktorú si dal do vrecka na gatiach. Ako sme vyšli z ulice na chodník, výhľad sme mali aj na London Eye. Tomy na mňa vyzývavo pozrel a usmial sa.

"Čo je?" opýtala som sa a zasmiala.

"Poď," kývol hlavou tým smerom.

Po pol hodinke sme prišli k veľkému "Oku" a tá mohutná konštrukcia sa mi zdala krásna aj z dola. Až teraz som si uvedomila aká je to impozantná stavba. Vymanil si ruku z môjho objatia a vsnul mi ju do dlane.

"Nebojíš sa výšok?" Opýtal sa a prekvapene som naňho pozrela.