21.časť

Bola streda ráno. Vstala som v úžasnej nálade aj napriek tomu, že bol daždivý deň. Typické Anglicko. Po skúškach si všetci zbalili veci a išli domov. Otcovi som všetko vyrozprávala a s istotou v hlase mi povedal, že ma prijmú. Kiežby, ale aj keby nie, plakať kvôli tomu nebudem.

Keď som vstala z postele ešte zo zalepenými očami, prešla som cez otcovu izbu, kde ešte spal a vošla do kúpeľne. Vykonala som rannú hygienu a vlasy som si zapla do drdola. V tichosti som sa vrátila do izby a po prvý krát som si všimla koľko je hodín. Bolo 6 ráno, čo ma dosť prekvapilo, kedže posledné dni vstávam rovno na obed. Obliekla som si volné biele tričko, legíny a hnedé papučky. Vyšla som na chodbu a pre istotu som pri dverách nechala papierik otcovi, aby vedel kde som.

Objednala som si bylinkový čaj s medom, hrianky s džemom a ovocie. So sebou som si zobrala aj knižku a sadla som si do najvzdialenejšieho rohu pri okne, kde ma nikto nevidí. Sedela som tam asi dve hodiny, keď mi prišla smska. Tomy mi napísal či som už hore. Preto som mu radšej zavolala a dohodli sme sa, že po mňa príde, kedže ja Londýn nepoznám. Dala som mu adresu hotela a dohodli sme sme, že sa pôjdeme najesť. Uvedomila som si, keď som zložila, že ústa som mala roztiahnuté do prihlúpleho širokého úsmevu na čo som sa hneď zasmiala. Pokrútila som nad sebou hlavou a ďalej sa začítala do knihy. Keď bolo 9 hodín a ja som vypila štyri šálky čaju, prišiel otec.   

"Ahoj," pozdravila som ho a zavrela knihu.

"Dobré ráno, čo si nejako zavčasu vstala?" Prisadol si oproti mne.

"Nuž, bola som vyspatá, navyše včera som išla skoro spať," povedala som po pravde.

Ospravedlnila som sa a išla naspäť do izby. Do obeda zostávajú ešte nejaké dve hodiny. Ľahla som si na postel, zapla noteboook a prihlásila som sa na twitter a facebook. Prijala som žiadosť od Nik a hneď nato, sme si začali písať. Online bola aj Nina, Viki a napísal mi aj Adam. Popri tom, som si dala do uší slúchatká a pustila hudbu. Odpísala som ešte ďalším kamarátom na twitteri a po vyše hodine som sa odhlásila. S Nik sme sa dohodli na stretávke v piatok.

Za hodinu mal prísť Thomas. Vošla som do sprchy a umyla som sa kokosovým šampónom. Vlasy som si vyfénovala a vyžehlila. Dlhšiu ofinu som si zaplietla a pripla sponkou. Na tvár som si dala kricí krém, make-up, jemné ružové líčka a na oči vode-odolnú špirálu a jemnú linku. Bolo to jemné líčenie, neznesiem na sebe tonu make-upu. Keď som prišla pred skriňu, hodnú chvíľu som len tak civela na oblečenie a rozmýšľala čo si oblečiem. Tomy je o dosť vyšší odo mňa, takže hnedé vysoké topánky nebudú pri ňom vyzerať hlúpo. Obliekla som si tmavšie džínsy, bielu volnú košeľu a do hnedej koženej tašky som si dala vreckovky, doklady a mobil. Teraz som naozaj rada, že som si zbalila aj hnedý dlhší plášťový kabát. 

Na krk som si dala ešte parfum so sladšou vôňou a s výsledkom v zrkadle som bola spokojná. Za dobu mojej úpravy sa stihol už do izby vrátiť aj otec. Sedel za notebookom a zrejme niečo robil do práce. Keď ma uvidel, prekvapene zdvihol obočie.

"Oci? E-em.. no.. idem von s jedným kamarátom, môžem?" S neistotou som sa ho opýtala.

"Čože? Z akým kamarátom?" Nechápal.

"No, keď som letela do Talianka, som ho stretla. Zistila som, že býva v Londýne a dohodli sme sa, že keď sem prídem, tak sa stretneme," povedala som.

"No ja neviem, veď ho nepoznáš," právom mi odvetil z obavami.

"Oci, pôjdeme si len niekam sadnúť. Ideme taxíkom a budeme medzi ľuďmi, takže nič sa mi nestane. A okrem toho, vyzerá byť fajn," dodala som.

"No ja neviem, aj úchyl sa ti zo začiatku môže zdať fajn a potom zistíš, že je to úchyl," povedal mi z nadvihnutým obočím na čo som sa zatvárila naoko pobúrene a dotknuto.

"Hádam viem s kým sa rozprávam a je odo mňa starší len o pár rokov. Nič sa nedeje, budem ti prezváňať každú hodinu, dobre?" Sľúbila som.

"Tak dobre, ale nebuď dlho," určil.

"Okej, ideme sa len niekam najesť," povedala som z úsmevom. Zrazu mi v ruke zavibroval mobil a následne začala hrať aj hudba. Prezvonil ma Tom, čo znamenalo, že už čaká. Rýchlo som sa s otckom rozlúčila a išla dolu. Keď som vyšla z výťahu, opieral sa o stenu pri vchodových dverách s rukami vo vačkoch. Oblečené mal čierne sako, pod tým biely sveter s véčkovým výstrihom. Mal bledo hnedé užšie nohavice o dve čísla väčšie, takže to pôsobila velmi zlato a zadok nohavíc mal o čosi nižšie (pod zadkom). Obuté mal biele vysoké botasky. Krátke vlasy mal jemne nagélované a na ruke, ako som si neskôr všimla mal drahšie hodinky s čiernym hrubým remienkom. Keď som už bola od neho bližšie ako päť metrov, zaregistroval ma. Usmiali sme sa na seba a prekvapilo ma aký je pekný. Takmer som si ho v podstate nepamätala. Mal krásny biely široký úsmev a hneď ku mne pristúpil, a objal ma dlhšie ako bolo vo zvyku.   

"Ahoj, vyzeráš krásne," povedal mi a trochu som očervenela.

"Ty tiež nie si na zahodenie," zavtipkovala som, na čo sme sa zasmiali a cítila som jeho príjemnú mužskú vôňu. Vyšli sme pred hotel a myslela som si, že nastúpime do taxíka. No chytil ma za ruku a ťahal ma k veľkému čiernemu Range Rovru.

"Si tu autom?" Opýtala som sa.

"Áno, nechcel som ťa ťahať po taxíkoch a zaveziem ťa aj domov," odpovedal mi a žmurkol na mňa. Otvoril mi dvere a keď som nasadla, jeho vôňu som cítila aj tu. Obehol auto a keď naštartoval opýtala som sa.

"Kde to ideme?"

"Nechaj sa prekvapiť," usmial sa.

"Neznášam, keď ma niekto naťahuje. Aspoň niečo mi povedz," vyzvedala som s prosivými očami.

"Je to príjemná malá reštaurácia pri Temži. Viac ti nepoviem, ale myslím, že sa ti tam bude páčiť," odpovedal mi z úsmevom, no tento raz sa mi pozrel do očí. S malými rozpakmi ktoré som zatiaľ nikdy pri jeho pohľade nevedela zadržať, som otočila tvár a pozerala na upršané ulice. Počas cesty sme viedli tichý rozhovor o našich životoch. Povedal mi, že jeho rodina žije v Severnom Írsku a že do Londýna prišiel študovať na vysokej a po nej sa tu aj zamestnal.  

"Na ktorú vysokú si chodil?" Opýtala som sa ho so zvedavosťou.

"Na Cambridge, 4 roky," povedal bez vyvyšovania.

"Vau, keď som bola menšia, tiež som chcela ísť na nejakú známu zahraničnú školu," odvetila som.

"Kedy sa vlastne dozvieš či si sa dostala na tú svoju školu?" Opýtal sa ma.

"Zajtra alebo v piatok."

"A ako sa volá?"

"Prečo?" Nechápala som, prečo sa ma to pýta.

"Mohol by som tam zavolať. Mám dosť slušné meno v Londýne a naša spoločnosť pre ktorú pracujem, finančne podporuje tieto umelecké školy," odpovedal.

"Nie, nebolo by to fér voči iným. Nechcem protekciu," zasmiala som sa.

"Dobre tak mi teda povedz len kvôli zaujímavosti," dobiedzal so smiechom.

"Súkromná tanečná škola Pauly Streisovej. V centre Londýna, je naozaj krásna. No popri tých dievčatách neviem či mám šancu," dodala som.

"Ja si myslím, že si skvelá a videli to aj oni," povedal a pozrel na mňa s povzbudivým úsmevom.

Po 20 minútach sme konečne dorazili na miesto, keď zaparkoval, ako gentleman mi prišiel otvoriť dvere na aute. Bola to stredne veľká ulica, krásne staré budovy z historickej časti Londýna a v diaľke som videla aj rieku Temžu. Vošli sme do malej reštaurácie. Bola zariadená do bielej a béžovej farby. Voňalo tu dobrým jedlom a bolo tu príjemne teplo. Pri každom stole bola zapálená jedna hrubá biela sviečka čo dodávalo nielen viacej svetla, kedže vonku bola zamračená a šedá obloha, ale aj príjemnú atmosféru. Usadili nás v rohu pri okne, vyzliekla som si kabát a Tom sako. Bolo tu naozaj krásne a navyše predo mnou sedel chlapec, ktorý sa mi čoraz viac páčil a milo sa na mňa usmieval, zatiaľ čo sme si pozerali menu. Mala som skoro 17, ale na takéto, dá sa povedať (rande?), ma nikto ešte nepozval. Po chvíľke ticha prehovoril.