1.časť

Ráno som sa zobudila na otrasný zvuk budíka. Otvorila som jedno oko a snažila sa ho vypnúť. Bolo 5:00 ráno. Povzdychla som si, ďalší deň plný školy, skúšok a učenia. Ten istý stereotyp, ale aspoň, že je piatok.

Unavene som vstala z teplých perín a prešla som do kúpeľne. Išla som do sprchy, umyla si zuby a tvár som si nakrémovala. Roztiahla som závesy na okne a hneď na mňa padly teplé slnečné lúče. Takže dnes bude teplo, len čo si ešte obliecť. Milujem americký štýl oblečenia a to znamená, že v mojej skrini alebo skôr šatníku sú veci od letných kvetinových šiat, balerínok až po conversy, vansky a čižmy. Ale väčšinou sa rada obliekam jednoducho. Beriem si bledé džínsy, biele tričko, conversy a velkú hnedú tašku. Vlasy si nechám rozpustené a len si ich očešem, na tvár som si dala jemnú vrstvu krycieho krému a špirálu. Do tašky som si hodila knihy, a je dosť veľká na to, aby sa mi tam zmestili aj veci na tréning, takže do nej dávam telové legíny, baletky, keby máme dnes hodinu baletu a tielko. Fajn, je 5:45, ešte mám čas si urobiť aj kávu. Beriem si mobil a okuliare a utekám do kuchyne.

Ocino je už hore a robí raňajky. Pri pohľade na praženicu a tousty mi až zaškvŕkalo v bruchu.

"Ahoj, Barbor." Pozdravil ma.

"Dobré ráno oci," usmiala som sa naňho. Káva bola na stole a odliala som si z nej do mojej miny termosky.

"Vieš ,že by si nemala piť kávu v tvojom veku?" Povedal mi z nadvihnutým obočím. Už zase ma karhal za môj zlozvyk.

"No lenže, bez tejto zázračnej tekutiny zaspím na hodine a to by si určite nechcel." Odvetila som mu z úškrnom na tvári.

Dnes mám nultú hodinu a k tomu to je ešte aj gymnastika. Rýchlo som do seba napratala raňajky, pohár džúsu a dala pusu na rozlúčku ocinovi.

"Nech sa ti darí zlatko!" Zakričal mi ešte, zatiaľ čo som si brala kľúče a utekala k dverám, aby som stihla autobus a na jeho tvári bolo vidieť, že sa na mne dobre zabáva.

...

Bývam v okrajovej časti Nitri a do školy mi to autobusom trvá asi pol hodinku.

Pred školou ma už čakala Nina s úsmevom na tvári, kôli ktorému sa zdvihnú kútiky úst aj vám.

"No konečne, čakám tu celú večnosť!" Hovorí a snaží sa tváriť urazene.

"Čakáš tu 5 minút, tak nezveličuj," odvetím jej s tváričkou anjelika, "musíme sa ísť pozrieť na oznamovú nástenku, určite už bude zoznam mien vybratých na tú školskú hru," povedala som nedočkavo.

Na konci každého ročníka, prváci usporiadajú pod vedením našich učiteľov tanečné predstavenie, ktoré bude tento rok niečo na štýl Let´s Dance 1. A kedže ten film milujem, prihlásila som sa a spolu s Ninou čakáme na rozhodnutie už tri týždne.

Pred veľkou nástenkou už stálo kopec ľudí ktorí sa náhlili pozrieť či sa ich meno nachádza na zozname. Niektorí sa nadšene objímali a iný zas sklamane odchádzali. Keď sa Nina dostala medzi skupinku ľudí a prebehla zoznam postáv hry a k nim dosadeným menám, prekvapene na mňa pozrela.

"B, .." z jej tónu hlasu som nevedela určiť či má pre mňa dobré správy alebo zlé. Rýchlo som sa pozrela na zoznam a od prekvapenia som zabudla zatvoriť ústa.