15.časť

Prekvapilo ma počasie na Slovensku. Bolo o tisíc krát horšie ako v Toskánsku. Pršalo, fúkal silný vietor a obloha bola zamračená. Po teplom slniečku nebolo ani stopy. Z Viedenského letiska sme prišli autom, ktoré tam nechal otec a keď sme vošli do domu, bola som rada, že som konečne v teple. Mala som na sebe ešte krátke gate a riflová bunda ma tiež nezahriala. Za tri dni odlietame do Londýna, takže mám dosť času na pobalenie. Teraz som si len odniesla veci do izby a čiastočne som bola aj rada, že som konečne pri otcovi na Slovensku. Vyzliekla som sa a vošla som do napustenej horúcej vane. Uvoľnilo sa mi celé telo a keď som bola dostatočne oddýchnutá a voda bola už vlažná, zabalila som sa do môjho obľúbeného flanelového župana. Vybalila som si notebook a prihlásila som sa na twitter a facebook. Nina prišla domov už včera, tak sme sa dohodli, že príde ku mne dnes spať. No mohla prísť až večer. Nevadí, aspoň sa stihnem dať do poriadku. Po hodine písania, som si otvorila kufre a dala prať časť vecí. Mala som dve kopy. Jedna bola s čistým prádlom a tá druhá so špinavým. Polovicu vecí som si poukladala do šatníka a zvyšok som dala do prádelného koša. Ocino mi urobil teplé kakao a k tomu mi priniesol vianočku s džemom. Obliekla som si voľnú mikinu, tepláky a hrubé ponožky. Vlasy som si dala do drdola a popri jedení som si pustila na notebooku film. Tomy už prišiel do Anglicka a nevedel sa dočkať až sa stretneme, tak isto aj ja. Na twitteri sme sa dohodli, že sa po príjmačkách stretneme.

Okolo ôsmej večer prišla Nina a nadšene sme sa objali po dlhej dobe. Celý večer sme si rozprávali novinky. Nasmiali sme sa a keď bolo dostatočne neskoro aj na naše pusy išli sme spať. Po chvíľkovom prevaľovaní som zaspala.

Ráno som sa zobudila o jedenástej, Nina ešte spala a nechcela som ju budiť. Potichu som sa vytratila z izby, vošla do kúpeľne, vykonala rannú hygienu a keď som prišla do kuchyne, ocino niečo zápalisto ťukal do jeho notebooku so zvrašteným obočím. Nevšimol ani to, že som prišla a ani to, keď som ho pozdravila.

"Ehm, Oci?" Opýtala som sa ho a položila som mu ruku na rameno.

"Čo? Oh, dobré ráno. Prepáč. Nemám dobré správy," odpovedal a konečne na mňa pozrel.

"Čo tým myslíš?" Začínala som byť nepokojnejšia.

"Za pár dní odlietame. No, kontroloval som let a zrušili ho kôli počasiu." Až vtedy som sa pozrela cez veľké presklené dvere na dvor a videla som, ako husto prší.

"Veď to je len dážď," hlesla som a nevedela som čo mám viac k tomu povedať, keď som ešte stále pozerala von oknom.

"V ten deň predpovedajú búrky," ako pravdu na jeho slová sa hlasno zahrmelo, "zo Schwechatu zrušili lety do Anglicka, kde je počasie také isté. Volal som na letisko do Bratislavy, ale tam je to rovnaké." Povedal mi zo znepokojenou tvárou.

"Čo tak iné letiská?" Opýtala som sa. Ak sa nedostavím v ten deň na skúšky, náhradný termín mi nedajú a tú šancu som nechcela prepásť. Zadíval sa tým istým smerom ako ja a po chvíľke to vyzeralo ako keby ho niečo napadlo. Keď otvoril stránku Mníchovského letiska, spýtavo som sa naňho zahľadela.

"Do Nemecka? Chceš letieť až z Nemecka?" Opýtala som sa prekvapene.

"Buď to, alebo ma už nič nenapadá. Teba snáď hej?" Povedal a ja som pokrútila hlavou a pokrčila ramenami. Zavolal na kontakt a počúvala som ako sa nemecky s niekým cez telefón rozpráva. Moc som  nerozumela a zachytila som len každé tretie slovo. Keď dovolal s nadvihnutým obočím som sa naňho zahľadela.