13.časť

Zobudila som sa na zvonenie telefónu, ktorý som mala na nočnom stolíku pri posteli. Jedným otvoreným okom som pozrela na displej. Keď som zbadala meno Tom, posadila som na postel a trochu zachrípnutým hlasom som ho zdvihla.

"Ahoj." Pozdravila som ho po anglicky.

"Ahoj. Prepáč, zobudil som ťa?" Opýtal sa ma v telefóne.

"No tak trochu, ale nevadí. Ako sa máš?" Usmiala som sa.

"Dobre, som rád, že ťa opäť počujem. A ty sa máš ako? Už sa neviem dočkať až sa stretneme." Odpovedal a vedela som, že sa určite usmial. Rozprávali sme sa ešte asi desať minút, keď už musel zložiť. Za celú dobu čo som vstala, som prvý krát pozrela koľko je hodín. Bolo niečo po ôsmej ráno. Rozhodla som sa, že si pôjdem zabehať. Išla som do kúpeľne, umyla som si zuby, tvár, obliekla som si teplákové šortky, tielko a botasky. Vlasy som si dala do copu a do uší som si dala slúchatká.

Asi po hodine som prišla domov, naraňajkovala som sa a išla som za Carbinom. Celé dva týždne prebiehali vcelku tak isto. Každý večer som bola asi hodinku na internete, kde som si písala z kamarátmi a Tomom. Viac krát sme volali na skype a veľmi dobre sme si rozumeli. Povedal mi, že v Taliansku niečo vybavuje pre jednu anglickú skupinu a viac som sa ho už na to nepýtala. Celé dni som trávila vonku s Bell a Ann. Sem tam mi dokonca zavolal aj otec. Keď bol večer pred jeho príchodom, sedela som za notebookom a bola som rada, že ho zas uvidím. Písala som si s Viki, Ninou aj Adamom a na skype som volala s Tomom. Ubytovaný bol v Ríme v nejakom hotely, no podla toho, ako mi ukázal izbu cez web kameru, musel mať ten "hotelík" ako mi poveda,l minimálne štyri hviezdičky. Za necelé dva týždne ho uvidím a tešili sme sa, až sa znovu stretneme.  

Nasledujúce ráno som vstala pomerne skoro. Bolo šesť hodín a ocino mal prísť nejako po šiestej. Na pyžamové krátke gate a tielko som si dala tenký krátky župan a utekala som dolu schodmi, kde som už počula hlasy. Keď som ho videla stáť pri dverách spolu s veľkým kufrom, nízkym hlasom som zvýskla, aby som nezobudila ostatných. Keď sme sa zvítali, starkej som pomohla s raňajkami.  

O pár hodín sme sedeli na terase, ostatní išli do mesta a tak sme mali chvíľku pokoj.

"Ako si sa tu mala?" Opýtal sa ma otec.

"Skvelo ako vždy, ale najmä Carbin mi bude chýbať," smutne som sa usmiala.

"Ak sa podarí, tak sem prídeme cez sviatky na Vianoce, pol roka nejako vydržíš," povedal mi z úsmevom.

"To by bolo fajn," odpovedala som s pohladom upretým niekde do diaľky.

"Stalo sa niečo? Či máš len stres pred tými príjmačkami?" Všimol si otec.

"Možno aj to, neviem," mykla som ramenami "oci, zoberem Carbina von. Zatiaľ ahoj." Nechcela som aby sa ma ďalej pýtal, pretože som ani ja nevedela z čoho mám takú pochmúrnu náladu. Vstala som zo stoličky a prišla som do stajne. Pôjdem sa na ňom previesť bez sedla len na ohlávke a vodítku. Teraz mi pomôže na odreagovanie len Carbin. Vzala som kefu a prečesala som mu srsť, vyčistila mu kopytá a keď som ho vyviedla pred maštaľ, z malého schodíka som mu poľahky vysadla na vysoký chrbát. Pokojne stál a čakal na moje pomôcky a povely. Jemne som ho štuchla lýtkami a pohol sa do kroku. Išli sme známou poľnou cestou a cítila som pod mojím telom jeho dych. Uvoľnene kráčal, len sem tam švihal chvostom pre otravné muchy. Po hodine sme zastali na zelenej lúke, sadla som si do trávy a Carbin spokojne prežuval trávu blízko mňa. Táto chvíľa mohla trvať večne, len ja a on. O nič by som sa nestarala, len o neho. Nestarala by som sa o to, čo sa odo mňa očakáva, aby som spravila, ani o tie hlúpe zbytočnosti akými sa zaoberám každý deň. Pri ňom bol môj domov, môj život, moje srdce.  

- Chcela by som venovať túto časť hlavne Done a Dominike ktoré čítajú túto poviedku. Ďakujem, Vaše komentáre ma vždy potešia! -B