12.časť

Keď som sa naraňajkovala, ospravedlnila som sa a odišla z kuchyne. Vedela som presne kam mám namierené. Prišla som pri výbeh a kone ma hneď zaregistrovali. Boli tu všetkých 5 koní, starkí ich nechovajú pre preteky, ale len pre potešenie a občasné jazdenie. Keď som mala desať rokov na narodeniny som dostala krásneho tmavo hnedého žrebca. Od prvého pohľadu som sa doňho zamilovala. Keď som sa oprela o drevenú bránu výbehu, zaregistroval ma keď zdvihol hlavu od trávy. Priklusal ku mne a bola som taká šťastná, že ho zas vidím. Dala som mu odmenu a nasadila ohlávku. Keď som ho očistila v maštali, nasedlala som ho a dala mu uzdu. Rozhodla som sa ísť na menšiu vychádzku. Ešte než sme vyrazili som si uvedomila, že mám na sebe stále tie isté veci, ktoré som si obliekla ešte na Slovensku. Priviazala som ho o box a mojím šťastím bolo, že Anna s Bellou si tu niekedy nechávajú jazdecké veci. Obliekla som si staršie bledé džínsy, čierne anglické čižmy, košeľu, na hlavu som si dala bielu šiltovku a zobrala som si ešte čierne jazdecké rukavice. Keď som vyšla z dverí šatne, Carbine na mňa pokojne hľadel. Spomínam si, ako som mu to meno dala po austrálskom dostihovom šampiónovi. Carbine sa už od začiatku prejavoval ako osobnosť. Zhadzoval neobľúbených jazdcov a hrýzol cudzých ľudí. Carbine bol hlavatý. Keď sa ale rozhodol bežať, nemal súpera. Bol to výnimočný dostihový kôň, presne ako jeho austrálsky menovec. Nikoho k sebe nepustí, iba mňa a starkého. Dala som mu božtek na papuľku a odviazala ho. Keď som mu vysadla na chrbát, vedela som, že v tomto momente viac nepotrebujem. Vyšla som zadným vchodom z maštale a pred sebou som mala len poľnú cestu a po jej stranách boli stromy ktoré vrhali príjemný tieň. 

Úplne som mu povolila oťaže, aby si natiahol krk a pomalým krokom sme kráčali vychútnávajúc ten moment, kedy máme konečne jeden druhého. Zatvorila som oči a počúvala spev vtákov, keď sme sa dostali na veľkú lúku, vedela som ako rád by sa prebehol.  

Keď sme prišli s takmer 3 hodinovej vychádzky, osprchovala som ho, vyčistila a dala som mu nažrať, kedže už bol obed. Prišla som do kuchyne, kde sa už varilo a nakukla do hrnca čo sa v ňom varí.  

"Bola si s Carbinom vonku? Fuj, ty ale smrdíš, chod sa umyť a prezliecť a prídi sa najesť," povedala babka a vyháňala ma od jedla.

"Dobre, dobre už idem!" Odvetila som jej zo smiechom.

Vošla som do napustenej vane a dvadsať minút v nej oddychovala. Ešte mokré vlasy som si dala do voľného drdola. Obliekla som si biele tielko, ktoré som si zapravila do sukne s drobnými kvetinami. Dala som si k tomu ešte tenký hnedý opasok a na nohy gladiátorky. 

Pri schodoch som sa stretla s Bellou ktorá práve z niekým volala.

"Áno... dnes. Neviem sa dočkať až ju spoznáš...dobre...aj ja teba, ahoj," zložila a pozrela na mňa.

"S kým si to volala?" Opýtala som sa.

"S Pietrom. Mojím chlapcom, dnes príde. Chcem, aby si ho spoznala aj ty," dodala a usmiala sa.

"Aha, rada sa s ním zoznámim," odvetila som jej.

"Koľko ste vlastne spolu?" Dodala som.

"Vyše 4 mesiace."

"Čo? Prečo to viem až teraz?!" Povedala som naoko urazene.

"No, neviem. Nejako k tomu nedošlo a teraz to vieš tak o čo ide? Aj tak by si sa s ním nemohla zoznámiť skorej, veď len teraz si prišla." Povedala mi po pravde.

"To máš pravdu a rodičia čo naňho hovoria?" Opýtala som sa jej a už sme schádzali dolu schodmi.

"Obľúbili si ho a aj starkí." Videla som na nej, aká je šťastná a tak trochu som jej aj závidela.  

Keď sme prišli do kuchyne, videla som, že budeme jesť na terase. Anna tam rozkladala taniere a tak som zobrala tácku z pohármi a Bella príbor. Starká uvarila špagety s omáčkou a k tomu urobila aj veľkú šalátovú misu. Keď sme si všetci posadali za stôl, starký vyslovil malé požehnanie za jedlo. Popri jedení prebiehal pokojný rozhovor a Bella celá natešená ospevovala Pietra a dozvedeli sme sa aj to, že teta a strýko už zajtra odchádzajú do Ríma, kde bývajú, pretože majú prácu. Pre Bellu a Annu si prídu pred koncom letných prázdnin. Bola som smutná, no aspoň tu ostávajú Bell a Any. Keď sme dojedli, pomohla som s umývaním riadu. Bola som dosť unavená, tak som išla do izby. Spomenula som si na Thomasa a keď som sa prihlásila na facebook medzi novými žiadosťami o pridanie tam bolo jeho meno. Hneď som som ho potvrdila a keď som sa prihlásila na twitter, do vyhľadávača som dala jeho meno, ktoré mi napísal na papierik. Asi po hodine písania s kamarátmi som vypla notebook a po pár minútach ležania v posteli som zaspala.