10.časť

 Schwechat airport

Do Viedne sme prišli s menšími zastávkami na pumpách v predpokladanom čase. Keď som si vybavila všetky potrebné veci, do odletu mi zostávalo ešte dosť času a čakala som na sedadlách v hale, až oznámia môj let. Ocinovi som povedala, že môže ísť už kľudne domov, že to zvládnem sama. Veď už som letela aj sama, ale odmietol. Zo šoférovania bol dosť unavený a tak zaspal vedľa mňa. Zapla som si notebook a nudila sa. Prezerala som si staré fotky, ešte keď som bola ako bábo, aj fotky mojich rodičov keď som ešte nežila. Niekedy som mala pocit, ako keby mojou vinou mama umrela. Keď som sa na to pokúšala pýtať otca, vždy sa vyhovoril že nemá čas sa so mnou rozprávať a po čase som pochopila, že sa o tom rozprávať ani nechce. Z trúchlivých myšlienok ma zrazu prebudil ockov hlasnejší chrapot, na čo som sa zasmiala a pár ľudí ktorý boli bližšie sa obzreli kto to chrápe.  

Po asi dvoch hodinách oznámili môj let. Zatriasla som s otcom.

"Tati, už idem."

"Čože? Čo?" Spýtal sa rozospatý, na čo sa hneď strhol.

"No, prespal si vyše dvoch hodín, už by som mala ísť," odpovedala som mu z úsmevom.

"Prečo si ma nezobudila?" opýtal sa ma.

"A načo? Aspoň si si oddýchol," odpovedala som mu.

Odprevadil ma tak ďaleko, ako to bolo možné a cítila som ako sa mi rinuli slzy do očí. Na jeho tvári som tiež videla smútok a na to sme sa hneď objali. Ja som ho tuho zovrela a premáhala sa, aby som nezačala plakať. Neznášam lúčenia.  

"Za 2 týždne prídem, neplač," zotrel mi slzu, ktorá sa mi kotúlala po líci aj napriek mojej námahe.

"Viem, ale aj tak mi budeš chýbať," to som sa už neudržala a zavzlykala som.

"Pozdravuj babku aj dedka a keď budeš chcieť volať, tak mi prezvoň a ja ti zavolám dobre?" Povedal s úsmevom.

"Dobre," podal mi vreckovku a hneď som si vyfúkala nos a utrela mokré oči.

Dala som mu pusu na líce, ešte raz sme sa objali a keď som sa pohla do lietadla zamával mi. Keď už nebol v dohľade, kráčala som pomaly k môjmu nástupištu, kde už takmer všetci nastúpili. Letuška mi skontrolovala letenku a doklady, a z úsmevom mi po anglicky povedala že môžem prejsť. V lietadle som si sadla na svoje miesto z ktorého som bola veľmi spokojná. Sedela som pri okienku a vedľa mňa bola len jedna sedačka. Spolucestujúci tu ešte nebol, vždy som zvedavá na človeka, ktorý pri mne sedí v lietadle. Tým myslím, či je z cudzej krajiny, akým jazykom hovorí. Veľa krát sa mi stalo, že som sa s nimi aj porozprávala a niekedy sa stalo aj to, že boli starí nepríjemný seniori ktorý chceli mať svätý pokoj.  

Po desiatich minútach som zbadala svojho spolusediaceho, ako si dáva príručnú batožinu na poličku nad sedadlami. Bol veľmi pekný, mohol mať niečo cez 20 rokov. Mal svetlo hnedé, krátke vlasy. Štíhlu, ale vyšportovanú postavu, oči mal bledo hnedej farby a pekný široký úsmev s jamkami na líčkach, ako som zistila neskôr. Videla som, že má problém zavrieť priestor, kde si vložil tašku. Zo začiatku som s tým problém mávala aj ja, ale mala som malý trik ako si ulahčiť nervy a nadávky. Letušky sa venovali ostatným ľudom, tak som sa zdvihla a jedným lahkým zaklapnutím som ju zavrela. Vďačne na mňa pozrel a sadli sme si do sedadiel.  

"Ďakujem," povedal mi z britským prízvukom.

"Nemáš začo," odpovedala som mu z úsmevom.

"Lietadlom som išiel už veľa krát, ale v niektorých mi to fakt nejde zavrieť," povedal trochu zo smiechom.

"Ja som si už zvykla a mám na to malý trik."

"Ahoj, inak ja som Thomas, " predstavil sa a podal mi ruku.

"Ahoj, ja som Barbora." Načo trochu prižmúril oči a pôsobil ešte zlatšie ako normálne.

"Odkiaľ pochádzaš?" Spýtal sa ma napokon.

"Zo Slovenska, ty?"

"Z Londýna. Slovensko je tu kúsok od Viedne však?" Opýtal sa ma.

"Áno, počul si už o ňom?"

"No len málo, to je tá krajina, kde sú tie Vysoké Tatry?" Práve ho napadlo.

"Áno, príroda je fakt krásna. Odporúčam najmä na lyžovanie," odpovedala som mu zo smiechom. Pretože som si pripadala ako nejaká žena v cestovke.

Rozprávali sme sa takmer celý let a to som si myslela že ho prespím. Pri Thomasovi som ani nevnímala, že som unavená. Rozprávala som mu o Slovensku, aj o tom, prečo letím do Talianska. On mi zas povedal, že tam ide pracovne. Keď som mu povedala, že do Londýna idem o tri týždne, hneď navrhol, že mi urobí sprievodcu, ak by som chcela. Nadšene som prikývla, aspoň poznám prvého človeka z Londýna keby som tam išla na ten rok bývať. Bol úplne milý a kamarátsky. Hneď som zavrhla možnosť, že by to mohol byť nejaký úchyl a zasmiala som sa nad svojimi úvahami. Rozprával mi o Anglicku, aj o tom, ako sa mi tam bude páčiť. Vymenili sme si čísla, twitter aj facebook. No aj nás to kecanie uspalo a asi hodinu-dve pred pristátím sme zaspali.

Zrazu so mnou Tom zatriasol.

"Pripni si pás, už ideme pristávať," tak, celá rozospatá som sa pokúšala zapnúť pás, ale moc sa mi to nedarilo. Zo smiechom mi odsunul ruky a zapol mi ho.

"Ďakujem," zasmiala som sa aj ja.

Keď sme už vchádzali do letiskovej haly spolu z našimi kuframi, očami som hľadala starkých. Tom sa ku mne otočil.

"Počkám tu s tebou pokým pre teba prídu?" Opýtal sa ma. Bože, aký je zlatý.

"Nie, netreba. Starkí by tu mali niekde byť," hneď ako som dohovorila, už prichádzali ku mne a mávali mi z usmiatymi tvárami. Tom si to všimol a podotkol.

"Tak, vidím že je to teba postarané, tak sa maj a dúfam, že nestratíme na seba kontakt. Ahoj Barbi," povedal z úsmevom.

"Ahoj Tomy," objali sme sa a keď odchádzal, ešte som mu zakývala.

Babka s dedkom už boli takmer pri mne a keď boli dosť blízko, hodila som sa im okolo krku a vystískala ich.